7 vecí v prvých rokoch života, vďaka ktorým vaša dcéra neskôr dokáže povedať NIE
pozn: Tento text pochádza z pera Kataríny Brňákovej, bol napísaný bez využitia umelej inteligencie.
"Mala som dvanásť rokov, keď chlap z našej širšej rodiny s vážnym výrazom na tvári povedal: "Nabudúce povedz mame, že keď bude vešať tričká, aby dala štipce inde, nie sem." A prstom sa letmo dotkol mojej bradavky. Prsia mi práve začali rásť a "úkaz" bol skutočne taký, akoby na tričku ostali stopy po štipcoch. Cítila som obrovskú hanbu, ale som nič nepovedala. Veď čo by som aj povedala, bol to chlap, starší a dokonca z rodiny."
"Panenstvo som stratila v 16ich, mala som nadváhu a vyspať sa s chlapcom bolo pre mňa potvrdením, že ma niekto chce, že som hodná lásky. Kým som sa vydala, mala som dosť skúseností s jednorazovkami. Orgazmus som mala pri sexe s chlapmi iba sem-tam, robila som to iba pre pocit, že ma niekto chce. To bolo podstatnejšie, ako užívať si sex. Chcela som byť chcená a milovaná a aj keď to od lásky bolo ďaleko, dodalo mi to aspoň chvíľu pocit, že som milovaná."
Aj takéto príbehy majú čitateľky našich kníh.
Aký je ten váš? A ako vytvárate príbeh svojej dcéry, čo pre to robíte, aby žila spokojný život aj v puberte, alebo ako dospelá?
Či tomu veríme, alebo nie, vplyv na dospelý život našich detí máme už teraz.
Zopár vecí, nad ktorými je vhodné sa zamyslieť a môžu nám pomôcť (nielen) pri výchove dcéry:
1. Presvedčenie, že som chcené dieťa
Pozná naša dcéra príbeh svojho príchodu na svet, z nášho pohľadu? Poznáme my, samy, pohľad a pocity otca našej dcéry? Rozprávame sa s dcérou o tom, ako sa udialo to, že bola splodená (nemyslím technicky), alebo ako sme sa spoznali s jej otcom, či sme plánovali, koľko sme čakali? Ak nebola plánovaná, povedali sme jej úprimne, ako sme sa cítili? Dokážeme si vôbec úprimne priznať, ako sme sa cítili pri sklamaniach, keď sa nedarilo, alebo pri zistení tehotenstva, keď sme to vôbec nečakali? Máme v sebe vyjasnené, čo to s nami vtedy spravilo? Spracovali sme možný pocit krivdy, alebo pochybnosti? Uisťujeme dcéru o tom, že bez ohľadu na okolnosti bola s láskou očakávaná?
2. Presvedčenie, že sem patrím
Vieme, ako vníma naša dcéra svoje miesto v rodine? Za koho sa považuje? A za koho ju považujeme my? Doprajeme jej pozornosti, príležitosť môcť byť dieťaťom, alebo počúva, že keď má súrodenca, ona je už veľká (bez ohľadu na to, koľko má rokov)? Aký príklad jej odovzdávame, ohľadom úlohy ženy v rodine, domácnosti? Ako vnímame my samy svoje telo, zmeny, ktorými telo prechádza, svoj ženský cyklus? Ako vnímame výchovu detí? Je to záťaž, ktorá nás ničí, neustála obeta, otroctvo? Aký život predžívame dcére? Život ženy, ktorá plní úlohy tým, že vynosí a porodí dieťa, vychováva ich, vedie domácnosť a pritom aj pracuje, no všetko podriadené rodine, alebo život ženy, ktorá sa má rada, má svoje hranice v práci aj vo vzťahoch?
3. Istota, že ma ľúbia a že som hodná lásky
Vieme s istotou, že naša dcéra sa cíti milovaná a hodná lásky? Bez toho, že by mala niečo spraviť, nejako vyzerať, podať nejaký výkon? A je to skutočne tak? Cítime sa hodné lásky my samy? Prijímame svoje slabosti, aj chyby, rôzne nedostatky? Alebo si kladieme nejaké podmienky a porovnávame sa s inými? Sebavedomie dievčat nesmierne ničí veta, ktorú s obľubou používajú niektorí starší ľudia (ale aj mladší, ktorí to prevzali): "Pekné/dobré dievčatká toto nerobia." Zasadí to myšlienku do hlavy dieťaťa, že správanie vplýva na to, či sú považované za zlé, dobré, pekné, škaredé. A tá myšlienka časom môže vyklíčiť a rásť. V puberte sa môže prejaviť aj v komunikácii so sebou a vplývať na to, komu dovoliť siahnuť na telo, alebo ponižovať dušu. Vyhovieť požiadavkám, ktoré jej ubližujú, spôsobujú bolesť, ale keď pekné dievčatká sa majú nejako správať, aby boli pekné a dobré, tak druhí si môžu dovoliť, čo len chcú. Alebo práve naopak, spôsobí to obrovskú bariéru vo vytváraní vzťahov, odsudzovanie seba alebo druhých. Ak sa necítime hodné lásky my, matky, považujme za prioritu rozvoj sebalásky a vedomia sebahodnoty. Bez toho akýkoľvek príklad pre naše dcéry môže minúť účinkom, lebo nebude autentický.
Postoj "som otrokyňa, aby moja dcéra bola kráľovná" je obrovský omyl, ktorý nikdy neprinesie želaný výsledok.
4. Istota bezpečia
Má naša dcéra možnosť vnímať nás v situáciách, kde sa prejavuje naša odvaha? Napríklad odvaha vyjadriť svoj odlišný názor primerane, odvaha plakať, odvaha odmietnuť to, čo je nám nepríjemné? Ak umožníme, aby to zažila, získame nielen jej úctu, ale jej dáme príklad, že sa to DÁ. Avšak, položme si otázku: žijeme odvážne? Tak, ako žiť chceme? Vytvoriť pocit bezpečia pre dieťa začína vytvorením pocitu bezpečia pre seba. Cítime sa v živote v bezpečí, resp. konáme v súlade s tým, čo v skutočnosti chceme? Ako sa pri nás cítia druhí? Máme ich dôveru, alebo samy sa tápame v neistote? Aby sme podporili dcéru v prežívaní ženskosti, potrebujeme začať u seba. Pocit bezpečia nedáva iba používanie prezervatívu, antikoncepcia, ale hlavne vzťahy s ľuďmi, s ktorými máme dôverný vzťah. A dôverný vzťah by sme mali pestovať aj so sebou. Byť úprimné k sebe. Priznať si to, čo možno druhým nechceme alebo nedokážeme priznať. No pred sebou nezatĺkať, nezľahčovať, ani nezveličovať. Dá sa to naučiť.
5. Vedomie rovnocennosti
"Nikto nie je viac, ako druhí a nikto nie je menej, ako druhí." Žiadna žena sa nenarodila preto, aby jej úlohou bolo obsluhovanie potrieb muža, na úkor svojich. Aj umeniu lásky je potrebné sa učiť, je skvelé, keď sa to dcéra učí od matky. Ak spozná rôzne jazyky lásky, lepšie pochopí seba aj druhých. Partnerský vzťah s milovanou osobou prispeje k rastu, keď vzťah so sebou máme vyriešený, intenzívny a živý. Podporujúcim príkladom matky je, keď prechováva úctu k sebe aj k mužom. Po rokoch to môže veľmi vplývať na konanie dcéry, keď sa dostane do situácie, v ktorých by mohla byť zneužitá, ale aj keby ona mohla manipulovať druhých svojou ženskosťou. Nemusíš robiť to, čo ti je nepríjemné a spôsobuje bolesť na tele alebo duši. V prvom rade by sme mali podľa toho žiť my, matky.
6. Vedomie výnimočnosti
Skoro všetky matky snívajú o tom, že ich dcéra si nájde dobrého muža, s kým budú žiť pekný život. Dcéra, ktorá je rodičmi uznávaná a podporovaná, môže veriť, že je výnimočná. A mať v úcte výnimočnosť druhých. Na dobrého životného partnera sa nečaká s preloženými rukami, ale dá sa vedome zvyšovať zdravé sebavedomie dcéry, aby dokázala rozpoznať v druhých to, čo môže viesť k spoločnému rastu. Aby mala v úcte seba a považovala sa za odpoveď na úprimnú túžbu niekoho, tvoriť spoločne skvelý pár. Nielen túžiť po výnimočnom mužovi, alebo sa uspokojiť s tým, že "aspoň nejaký" ju chce, ale na vzťah sa pozerať ako na príležitosť k rastu. My, matky, považujeme sa za výnimočné? Uvedomujeme si dostatočne, že sme výnimočnými osobami v živote svojich detí? K tomu, aby sme boli a aby sme sa cítili ako Superstar, nepotrebujeme si robiť kariéru, ani dosiahnuť obrovskú slávu. Nikto na svete nie je rovnaký, sme jedineční, každý jeden človek. Rodičovstvo samo o sebe nás dáva do pozície, kde svoju výnimočnosť môžeme vnímať aj inak a každý deň. Pre niekoho sme majákom, príkladom, absolútnym stredom vesmíru. Ako by sme neboli teda výnimočné? V knihe Dojčenie slovom aj písmom som písala vetu, ktorá rezonuje mnohými čitateľkami a otvára inú perspektívu rodičovstva:
"...keď sa nám narodila dcérka, vedela som, že v prvom rade mám byť mamou. Nie preto, lebo v mojom živote je na prvom mieste dieťa, ale preto, lebo som na prvom mieste v živote svojho dieťaťa. V role iba ťažko nahraditeľnej."
7. Vlastná hodnota a sebadôvera
Dokážeme odovzdať dcére presné kroky, ktorými posilňuje vedomie svojej hodnoty a buduje zdravé sebavedomie? Poznáme, používame tie kroky my samy? Priznávame si chyby pred deťmi? Alebo máme dojem, že by sme tým znižovali ich úctu k nám? Môžeme sa porozprávať s dcérami o tom, čo sa nám v detstve nepodarilo a predsa sme vzácnymi dospelými (veríme tomu, že naozaj sme?) Zároveň môžeme trénovať odpustenie sebe, že sme niečo nezvládli, alebo sme nevedeli. Môžeme vnímať, ako sa časom menia naše konverzácie s dcérou. Dôvera v puberte sa nebuduje začiatkom puberty. Ako aj príprava na manželstvo nezačína, keď sa dcéra zasnúbi. Malými krokmi, hlavne prácou na sebe odovzdávame dcéram vzácne a prapotrebné veci, ktoré im pomôžu zodpovedne sa správať a prežiť aj obohacujúci a výživný sexuálny život. Byť skvelou partnerkou, nie iba vysluhovačom prianí, obeťou či ženou, ktorá len tak prežíva. A tiež sa stať skvelou matkou. Akými sa stávame prácou na sebe, postupne, aj my.
Úprimne prajem naše spoločnosti ženy, ktoré si naplno uvedomujú svoju hodnotu, majú v úcte seba aj mužov a žijú vedome, s láskou k sebe, svojmu telu, aj okoliu.
Čo myslíte, aký príbeh by rozprávali čitateľky, ktoré som spomínala v úvode článku, keby tých 7 vecí mali naplnené? Aký príbeh by žili?
Čo myslíte, aký príbeh bude rozprávať vaša dcéra, keď jej položia otázku o pár desaťročí?
Pomôcť jej písať taký príbeh, ktorá sa nielen dobre rozpráva, ale sa dobre aj žije, môžeme aj pomocou hviezdnych knižných balíkov nášho vydavateľstva "Sebavedomá matka a dieťa" a Odvážne dieťa
Tiež s láskou odporúčam Učebnice sebalásky.
S láskou k životu,
Katarína Brňáková
Majiteľka vydavateľstva TOP1 knihy s.r.o.
