Autorka vraj nepozná rozdiel medzi "jednou výchovnou" a týraním, a preto je jej článok kravina.

Tento názor sme dostali ako jednu z reakcií na článok z minulého týždňa, v ktorom sme informovali o vedecky potvrdenom fakte, že bitie detí ich neposúva vpred, ale naopak, škodí ich psychologickému a vzťahovému rozvoju.

Nebola to jediná pohoršená reakcia. Napísali nám nasledovné argumenty:

• "Jedna výchovná a riadna bitka nie je to isté."

• "Na niektoré deti neplatia sladké slová, treba ich naučiť ručne-stručne."

• "Deti sú dnes aj tak rozmaznané, jedna výchovná naozaj nikomu neuškodí a naučí deti hraniciam."

• "Keď sa deti nevedia vpratať do kože a uvedomiť si svoje nevhodné správanie, tak len tvrdá ruka zaberie."

• "Terapia šokom" je najúčinnnejšia.

• 
  

Problém s pojmom "jedna výchovná"

Prvý problém je samotný výraz "jedna výchovná", pretože zahmlieva skutočný obsah fyzických trestov. Slovo "jedna" naznačuje, že počet bitiek je len jedna. Znamená to jednu denne? Týždenne? Mesačne? Alebo len jednu za život, keď rodič výnimočne stratil nervy a potom sa ospravedlnil?

Druhá časť výrazu hovorí o výchovnom efekte – teda o tom, že bitkou sa dá ovplyvniť správanie dieťaťa. To je pravda – správanie sa dá ovplyvniť fyzickým trestom, ale za akú cenu? Napríklad vodca sekty The Church of the Firstborn of the Lamb of God, Ervil LeBaron, bitím bábätiek ich dokázal tak vytrénovať, že už radšej ani nezaplakali. Fungovalo to, nezáležalo mu však na ich optimálnom rozvoji, len na tom, aby mal nad členmi moc. Ako vodca mormónskej sekty presadzoval polygamiu, absolútnu poslušnosť, fyzické tresty na kontrolu správania detí a násilie voči odpadlíkom. Nakoniec bol zatknutý a v roku 1981 zomrel vo väzení.

Pomenujme, čo sa skrýva za "jednou (opakovanou) výchovnou"

Obhajcovia hovoria, že nejde o týranie ani brutálnu bitku. Takže o čo ide? Facka? Kopanec do zadku? Úder varechou či remeňom? Alebo snáď tresnutie knihou po hlave? A ak facka – je to len jemné plesknutie, alebo taká rana, že dieťaťu tečie krv z nosa? Bitie po zadku znamená symbolické capnutie, alebo dvadsať rán remeňom na holú kožu?

Pokiaľ sa nebavíme konkrétne, ťažko je určiť hranicu, čo je "ok" a čo nie. Vo väčšine krajín EÚ existujú zákony na ochranu detí, na Slovensku to zatiaľ závisí od uváženia viac alebo menej traumatizovaného jedinca, koľko jeho deti "znesú".

Vnímanie intenzity bitky závisí aj od kontextu. Batoľa môže rodič potľapkať po zadku popri tom, ako sa maznajú, a dieťa to vníma ako súčasť milej pozornosti. Rovnaké potľapkanie po zadku (bez reálnej  fyzickej  bolesti)  by  však  dané  dieťa  vnímalo  úplne  inak,  keby  naň rodič zároveň kričal a  zamkol ho za trest do izby. Dieťa vtedy stráca dôveru voči rodičovi, cíti sa reálne zbité, ohrozené a desí sa nevyspytateľnosti prostredia. Psychické utrpenie zanecháva rovnako hlboké rany na duši ako aj fyzické utrpenie.

Pre tých, ktorí veria, že len skutočné "týranie" je škodlivé, ukážme si, ako málo stačí na to, aby sa dieťa cítilo psychicky zničené.

Bežne počúvam od klientov, ako sa ako malé deti chodili vyplakať na záchod po tom, čo im rodičia "len povedali" brutálne veci – napríklad, že ich dajú do detského domova, keď nebudú poslúchať, alebo že sú nemehlá, ktoré za všetko môžu. A to pritom rodičia "akože žartovali", lenže im chýbal cit pre to, že dieťa to ako vtip vôbec nevníma.

Nemuseli  ich  dokonca ani (veľmi) zbiť, dostali len občasný výprask po zadku, a predsa to stačilo na to, aby sa v živote aj ako dospelí cítili málo sebavedomí, menejcenní a vo svojej podstate chybní a za všetko vinní.  A  to  hovorím  o  ľuďoch,  ktorí  mali  takzvané  "normálne detstvo", nevyrastali v marginalizovanej komunite, ale v bežnej strednej triede.

Áno, môže to byť aj horšie. Niektoré deti sú skutočne týrané, sexuálne zneužívané a zažívajú peklo. To však neospravedlňuje, prečo by ľahšie formy fyzických trestov mali byť prospešné.

Bitka nie je výchovný nástroj, hoci funguje ako nástroj moci

Otázkou ostáva: čo chceme deti naučiť? Absolútnu poslušnosť? Prečo nie radšej zodpovednosť, sebareguláciu a schopnosť robiť dobré rozhodnutia?

Keď obhajcovia výchovnej bitky hovoria o jej blahodarnom účinku na správanie, neberú do úvahy, ako by sa sami cítili v danej pozícii. Ak je napríklad facka skvelý nástroj na to, aby si tínedžer uvedomil svoje nevhodné správanie, malo by to platiť aj pre dospelých, nie?

• Ktorej žene by nevadilo dostať facku od manžela, keď už tretíkrát pripálila večeru?

• Ktorý muž by neprotestoval, keby ho šéf prefackal na porade za nesplnený štvrťročný plán?

• Ktorému dôchodcovi by neprekážalo, keby ho jeho dospelé dieťa prefackalo za to, že bol "lenivý" nasadiť si inkontinenčnú vložku a teraz ho treba prezliekať?

• Ak by fackanie bolo efektívne, lekár by mohol pacienta prefackať za nedodržiavanie diéty, nie?

No tak to však nefunguje. Ak fyzické tresty nie sú prijateľné medzi dospelými, prečo by mali byť akceptovateľné voči deťom – tým najzraniteľnejším?

Existujú lepšie metódy

Deti potrebujú hranice, ale dajú sa učiť inak.

Pamätám  si  populárnu  zahraničnú  reality  show Super Nanny. Rodiny, ktoré si nevedeli dať rady s nezvládnuteľnými deťmi, pozvali profesionálnu "krotiteľku". Aj tie najneposlušnejšie deti sa akoby zázrakom zmenili. Používala jednoduchý nástroj s názvom time-out. Ak by sme ho preložili do slovenčiny, znelo by to ako "ísť do kúta". Tento princíp však funguje inak, než ako si mnohí pamätáme z detstva. Viac o efektívnom a láskavom time-oute píšem v tomto článku:
Moderná verzia "do kúta" aj pre rodičov, ktorí sa venujú vzťahovej väzbe

Každý trest, respektíve nastavenie hraníc, by mal byť:

• Jasne spojený s nevhodným správaním ako dôsledok.
  

• Dopredu oznámený, aby malo dieťa možnosť zmeniť svoje správanie.
  

• Primeraný veku aj priestupku dieťaťa.
  

Napríklad pre dvoj- a trojročné deti je primeraným obmedzením to, že sa na 30 sekúnd nemôžu voľne  pohybovať.  Mama  s  ním  môže  čupieť  pri  stene,  obmedziť  jeho  pohyb,  počítať  do  30       a vysvetľovať mu na úrovni očí, že prsty sa do elektriky naozaj nedávajú.

Pre škôlkarov môže byť dostatočným trestom, že si v ten deň nemôžu dať zmrzlinu, alebo ukážka hranice môže byť, že nemôžu začať hru, kým napríklad neodložia topánky.

Pre staršie deti na ZŠ a strednej škole to môže byť obmedzenie času na mobile alebo TV, pri tínedžeroch to môže byť obmedzenie vreckového, zákaz ísť jeden deň von alebo pridanie domácich prác navyše.

Prečo je ťažké prelomiť generačný cyklus bitia?

Prečo je také náročné pretrhnúť medzigeneračný reťazec fyzických trestov? Prečo ich toľko ľudí obhajuje napriek tomu, že výskumy dokazujú ich neúčinnosť – že facky a bitie nevychovávajú, ale dieťa len ničia zvnútra?

• Dospelý, ktorý bol sám bitý či psychicky ponižovaný, má bližšie k tomu, že v krízovom momente udrie svoje dieťa alebo partnera. Nemá zábranu, pretože bitie vníma ako "normálne". Inštinktívne zopakuje vzorec, skôr než by si to racionálne rozmyslel.

• Možno si takto uľahčuje výchovu – namiesto moderných metód ovláda dieťa strachom a bolesťou. Funguje to – dosiahne svoj cieľ a nerieši následky. Podobne ako lídri sekty, ktorým nešlo o zdravý vývoj členov, ale o ich poslušnosť.

• Niektorí rodičia by sa možno aj chceli odpútať od fyzických trestov, no bráni im v tom vlastná minulosť. Museli by si priznať, že robili chybu – že deťom ublížili a možno by sa im mali aj ospravedlniť. A to je nepríjemné. Preto radšej obhajujú "výchovné" bitie, len aby sa nemuseli vyrovnať s pocitom zlyhania.

• Dospelým je ťažké priznať si, že ich bitie v detstve bolelo – nielen fyzicky, ale aj psychicky, lebo svojím spôsobom napriek všetkému majú radi svojich rodičov. 

• 
  

Pomohlo  by  však  oddeliť identitu rodičov od ich správania. Neboli zlí, robili najlepšie, ako vedeli, v podmienkach, ktoré mali. A robili aj chyby – rovnako ako my dnes. Keď si toto uvedomíme, môžeme priznať, že bitie bola chyba. Bol to omyl, zlyhanie, nesprávne riešenie – nech už bol dôvod akýkoľvek.

Môžeme sa posunúť ďalej, vylúčiť fyzické tresty z výchovy a namiesto nich si doplniť zručnosti a vzdelanie o iných metódach. Je to súčasť medzigeneračného vývoja. Cieľom našich kníh a článkov je urýchliť pozitívne zmeny, aby sa ďalšie generácie zbytočne netočili v kruhu bolesti. Fyzické tresty sú len prežitkom minulosti – návykom predošlých generácií, ktoré prežili vojny, traumy a nemohli si dovoliť byť citliví. My však môžeme. :-)

A na záver...

Ak vás tento článok irituje a pripadá vám ako "kravina", spýtajte sa sami seba – prečo? Prečo vás irituje myšlienka, že by sa generácie mohli posunúť vpred a robiť veci láskavejšie a s menšou bolesťou?

Michaela Ray

Terapeutka & autorka