Moderná verzia „do kúta“ aj pre rodičov, ktorí sa venujú vzťahovej väzbe
Výchova detí je citlivá a často polarizujúca téma. Niektorí rodičia siahajú po fyzických trestoch, iní sa vyhýbajú akýmkoľvek hraniciam. Pravda je, že deti hranice potrebujú – ale dá sa ich učiť aj láskavo. Ako teda ukázniť dieťa nenásilnou cestou tak, aby si osvojilo pravidlá a pritom sa cítilo milované?
Pamätám si populárnu zahraničnú reality show Super Nanny. Rodiny, ktoré si nevedeli dať rady s nezvládnuteľnými deťmi, pozvali profesionálnu "krotiteľku". Deti boli tak utrhnuté z reťaze, že vyliezali na nábytok, skákali na luster, vybiehali z domu na cestu a každú chvíľu im hrozil vážny úraz. Super Nanny učila nielen deti, ale aj rodičov, ako nastavovať bezpečné hranice – bez bitky a kriku, ale s konzistentnými pravidlami. Aj tie najneposlušnejšie deti sa akoby zázrakom zmenili. Napriek tomu, že vyžadovala plnenie pravidiel, deti si ju v každej domácnosti rýchlo obľúbili. Používala jeden jednoduchý nástroj s názvom time-out.
Ak by sme ho preložili do slovenčiny, znelo by to ako "ísť do kúta". Tento princíp však funguje inak, než ako si mnohí pamätáme z detstva. Nie je o ponižovaní, izolácii, ani o tom, aby sa dieťa cítilo nemilované.
Keď vzťahová väzba nestačí
V diskusiách o výchove sa stretávam s dvoma extrémami. Na jednej strane rodičia, ktorí bitku považujú za nevyhnutnú výchovnú metódu, na druhej strane tí, ktorí odmietajú akékoľvek sankcie a nechávajú dieťa rozhodovať sa bez obmedzení.
V jednej online skupine o vzťahovej väzbe napísala mamička, že jej trojročný syn opakovane ubližuje rodinnému psovi. Ťahá ho za chvost a štuchá mu do očí, pri čom pes stoná. Čo ak ho raz pes pohryzie?
Ona mu už niekoľkokrát dohovorila, ale aj tak to stále robí a je už úplne bezradná. Čoskoro sa im malo narodiť ďalšie bábätko a mama sa obávala, čo ak bude malý ubližovať aj jemu. Napísala som jej o metóde time-out, ako nám zafungovalo, keď mala dcéra 2-3 roky a naučila sa za 30 minút nedávať prsty do elektriky, resp. v inom prípade neťahať sestru za vlasy.
Myslela som si, že jej tým pomôžem, a pravdupovediac ma vtedy zaskočila jej reakcia. Úplne mi vynadala, že dávať deti "do kúta" je kruté a ona také niečo v žiadnom prípade svojmu synovi neurobí. U nich sa nebije, nekričí, nedáva do kúta ani neobmedzuje. Akurát, že nevie, ako má zmeniť synovo správanie…
Asi si pod pojmom "ísť do kúta" predstavovala niečo zo svojho detstva, čo bolo pre ňu natoľko bolestivé, že tomu nechcela vystaviť svoje dieťa. Možno na ňu nakričali, dostala po zadku, zavreli ju do tmavej izby, z ktorej nemohla hodinu vyjsť, možno tam dlho plakala a nikto ju nepočúval, že nemala zlý úmysel. Ktovie. Možno kvôli výrazu "do kúta" nebola schopná ani pripustiť, že zvyšný text komentára by mohol byť láskavým riešením na jej problém.
Neviem, ako to u nich dopadlo – či táto matka jemne dohovárala synovi aj vtedy, keď udieral bábätko, alebo ho vtedy v bezmocnosti zodrala z kože, lebo syn nechápe, že psovi môže ubližovať, ale bábätku nie…
Každopádne, rodič potrebuje nenásilné nástroje na nastavovanie hraníc prispôsobené veku dieťaťa, inak je bezmocný.
Ako time-out funguje v praxi?
Pre dvoj- a trojročné deti je primeraným obmedzením napríklad to, že dieťa sa na 30 sekúnd nemôže voľne pohybovať. Napríklad s ním mama čupí pri stene, obmedzuje jeho pohyb, počíta do 30 a vysvetľuje mu na úrovni očí, že prsty do elektriky sa naozaj nedávajú. Kým to dieťa bude robiť a myslieť si, že je to zábava, tak bude znova a znova na 30 sekúnd obmedzené, až kým to nepochopí. Možno to bude treba zopakovať aj 10-krát za sebou, ale nakoniec ho to prestane baviť. Nie je nutné pritom na dieťa kričať, stačí pevným hlasom vysvetľovať a zisťovať, či pochopilo, v čom je problém. V momente, keď pochopí, že nejde o zábavu, ale o obmedzenie, sa pravdepodobne rozplače. Vtedy je tu čas na zmierenie, objatie a uistenie, že nestráca rodičovskú lásku, ale že to, čo rodič hovorí, je naozaj dôležité a musí sa dodržať.
Time-out by nikdy nemal znamenať dlhodobé ignorovanie dieťaťa alebo jeho izoláciu. Nemalo by sa nechať osamote plakať.
Záver: Hranice s láskou
Dieťa potrebuje hranice rovnako ako lásku. Bez jasných pravidiel sa cíti neisté, bez lásky zase odmietnuté. Fyzické tresty aj krik nielenže nepomáhajú, ale narušujú vzťah medzi rodičom a dieťaťom.
Time-out v modernom ponímaní nie je trest, ale nástroj na výchovu s láskou. A to je presne to, čo deti potrebujú.
Michaela Ray
Terapeutka & autorka