Môže slúžiť kniha ako antikoncepcia? 

pozn: Tento text pochádza z pera Kataríny Brňákovej, bol napísaný bez využitia umelej inteligencie. 

Antikoncepcia = Všetky metódy zabraňujúce vzniku neplánovaného tehotenstva

Téma  sexuálnej  výchovy  v  predškolských a školských zariadeniach rozpútava vášne zakaždým, keď sa objaví z dielne niektorej politickej strany alebo organizácie. To, že čo a ako by sa mali deti učiť v tejto oblasti, nie je totiž jednoznačné ako napríklad v matematike 1+1=2 , alebo vo fyzike zákon gravitácie. 

Mnohí rodičia sami nemajú v tom jasno, čo žijú vo svojom živote, aké vnútorné vzorce nasledujú a sexuálny život zredukujú iba na to, čo sa odohráva v posteli. Pritom je to niečo omnoho rozsiahlejšie, ako len samotné dotyky, pózy a praktiky. Ako aj antikoncepcia nemusí byť o tabletkách a predmetoch, ktoré zabraňujú počatiu. 

Antikoncepciou je aj schopnosť ženy povedať NIE, resp. povedať ÁNO spôsobu, ktorý neohrozuje jej život a zdravie a zabraňuje neželanému tehotenstvu.

Každá z nás má iný príbeh, ako sme sa k materstvu dostali. Bez ohľadu na to, či bolo plánovane, alebo ako následok vášnivej noci, či vyústenie umelého oplodnenia alebo adopčného procesu, je to vždy jedinečné. Lebo každá z nás je jedinečná, s inou cestou a hodnotami.  

Keď som sa dozvedela, že čakáme dcéru, bola som značne vystrašená. Mala som strach, ako ju ochránim, ako ju môžem viesť po ceste, aby sa nestala slobodnou matkou pred dvadsiatkou, ako ja. Vlastne to ani nebol problém, stať sa slobodnou matkou, mňa viac desila tá cesta, ktorá ku tomu viedla. 

Tým, že som pomocou ľudí, ktorí sa v tom vyznali, identifikovala príčiny, prečo som konala tak, ako som konala, dokázala som vo svojej výchove stanoviť iné ciele, prehodnotiť hodnoty, na základe ktorých som rozhodovala a eliminovať vnútorné vzorce, o ktorých som predtým ani nevedela, no mali značný vplyv na to, či a komu dokážem povedať jasné NIE. A za tým si aj stáť. 

Aký je ten váš príbeh? A ako vytvárate príbeh svojej dcéry, čo pre to robíte, aby žila spokojný život aj v puberte, alebo ako dospelá? Aby mala seba v úcte a dokázala povedať NIE na to, čo jej spôsobuje bolesť alebo ju ohrozuje?

Mám tú časť, že sa môžem podieľať na príbehu knižiek, ktoré v značnej miere ovplyvňujú životy rodín. Tých rodín, kde sa používajú na prehodnotenie hodnôt, identifikáciu vnútorných vzorcov a príčin a posilnenie vzťahov. 

Ak vás zaujal nadpis článku, tak moja odpoveď je ÁNO, spoločným čítaním kníh s našimi deťmi môže dopomôcť tomu, aby naše dcéry sa nevystavovali neplánovanému tehotenstvu (aj bez toho, že by žili ako mníšky) a mali spokojný život. Nielen, ale aj v sexuálnej oblasti. Obzvlášť odporúčam tieto knihy pre rozvedené alebo slobodné matky.  

Nemôžete tam byť, keď vaša dcéra bude rozhodovať o tom, či sa s partnerom vyspí a za akých podmienok. Ale môžete formovať jej vnútorné prežívanie, úctu k sebe, sebalásku, pocit, že je milovaná. Aby to všetko nehľadala v objatí muža, ktorý chce iba to jedno. Jej telo. Ale hľadala partnera, s kým sa cíti v bezpečí, môžu spoločne rásť a nemusí dokazovať lásku niečím, čo jej nie je príjemné. Aby fyzické splynutie bolo vyjadrením a nie podmienkou lásky.

Predstavím vám, ako môžete zlepšiť život svojej dcéry, spoločným čítaním a následne rozhovormi o téme:

1. Presvedčenie, že som chcené dieťa  (1.kapitola knihy Som skvelé dieťa)

Pozná naša dcéra príbeh svojho príchodu na svet, z nášho pohľadu? Poznáme my, samy, pohľad a pocity otca našej dcéry? Rozprávame sa s dcérou o tom, ako sa udialo to, že bola splodená (nemyslím technicky), alebo ako sme sa spoznali s jej otcom, či sme plánovali, koľko sme čakali? Ak nebola plánovaná, povedali sme jej úprimne, ako sme sa cítili? Dokážeme si vôbec úprimne priznať, ako sme sa cítili pri sklamaniach, keď sa nedarilo, alebo pri zistení tehotenstva, keď sme to vôbec nečakali? Máme v sebe vyjasnené, čo to s nami vtedy spravilo? Spracovali sme možný pocit krivdy, alebo pochybnosti? Uisťujeme dcéru o tom, že bez ohľadu na okolnosti bola s láskou očakávaná? 

2. Presvedčenie, že sem patrím (2.kapitola knihy Som skvelé dieťa)

Vieme, ako vníma naša dcéra svoje miesto v rodine? Za koho sa považuje? A za koho ju považujeme my? Doprajeme jej pozornosti, príležitosť môcť byť dieťaťom, alebo počúva, že keď má súrodenca, ona je už veľká (bez ohľadu na to, koľko má rokov)? Aký príklad jej odovzdávame, ohľadom úlohy ženy v rodine, domácnosti? Ako vnímame my samy svoje telo, zmeny, ktorými telo prechádza, svoj ženský cyklus? Ako vnímame výchovu detí? Je to záťaž, ktorá nás ničí, neustála obeta, otroctvo? Aký život predžívame dcére? Život ženy, ktorá plní úlohy tým, že vynosí a porodí dieťa, vychováva ich, vedie domácnosť a pritom aj pracuje, no všetko podriadené rodine, alebo život ženy, ktorá sa má rada, má svoje hranice v práci aj vo vzťahoch?

3. Istota, že ma ľúbia a že som hodná lásky (3.kapitola knihy Som skvelé dieťa)

Vieme s istotou, že naša dcéra sa cíti milovaná a hodná lásky? Bez toho, že by mala niečo spraviť, nejako vyzerať, podať nejaký výkon? A je to skutočne tak? Cítime sa hodné lásky my samy? Prijímame svoje slabosti, aj chyby, rôzne nedostatky? Alebo si kladieme nejaké podmienky a porovnávame sa s inými? Sebavedomie dievčat nesmierne ničí veta, ktorú s obľubou používajú niektorí starší ľudia (ale aj mladší, ktorí to prevzali): "Pekné/dobré dievčatká toto nerobia." Zasadí to myšlienku do hlavy dieťaťa, že správanie vplýva na to, či sú považované za zlé, dobré, pekné, škaredé. A tá myšlienka časom môže vyklíčiť a rásť. V puberte sa môže prejaviť aj v komunikácii so sebou a vplývať na to, komu dovoliť siahnuť na telo, alebo ponižovať dušu. Vyhovieť požiadavkám, ktoré jej ubližujú, spôsobujú bolesť, ale keď pekné dievčatká sa majú nejako správať, aby boli pekné a dobré, tak druhí si môžu dovoliť, čo len chcú. Alebo práve naopak, spôsobí to obrovskú bariéru vo vytváraní vzťahov, odsudzovanie seba alebo druhých. Ak sa necítime hodné lásky my, matky, považujme za prioritu rozvoj sebalásky a vedomia sebahodnoty. Bez toho akýkoľvek príklad pre naše dcéry môže minúť účinkom, lebo nebude autentický. 

Postoj "som otrokyňa, aby moja dcéra bola kráľovná" je obrovský omyl, ktorý nikdy neprinesie želaný výsledok.

4. Vedomie prijatia na tomto svete (3.kapitola knihy Dieťa z neba)

Cítime, že na tomto svete máme svoje miesto? Že náš život má zmysel? Dokážeme sa odosobniť od správania okolia, ktorí nás kritizujú, ponižujú, správajú sa k nám inak, ako by sme priali? Dokážeme prijať svoj životný príbeh v celku, aj s prípadnými bolestivými časťami, a byť vďačné za to, že sme prišli na svet? Ak nie, v čom nám to sťažuje prežívanie? Príklad, že na tomto svete sme vítanými, je pre naše dcéry veľmi vzácny. Možno sme prešli ťažkými skúškami, v detstve alebo neskôr v partnerstve, rodine. Ale veríme tomu, že žiadne správanie alebo dianie nespochybňuje to, že na tomto svete máme miesto a dokážeme prijať SEBA s láskou? Pre deti môže byť čítanie tejto kapitoly aj uvedomením, že nie každá rodina je štandardná. Niekde chýba dieťa, niekde otec, niekde mama,  ale stále môžeme fungovať v láske. Možno ak sme na nejakom mieste nezostali, bolo to k nášmu dobru, lebo to, čo pre tento svet prinášame, potrebovali inde. V inej rodine, inom meste, inej krajine. Pri čítaní tejto kapitoly sme sa dotkli

strachu zo smrti a možnosti inej straty rodiča.

Ako rodičia by sme mohli a mali mať jasno v tom, že tu nebudeme naveky a toto uvedomenie nám dáva nielen silu, ale aj príležitosť, aby sme lepšie využívali spoločný čas a spravili kroky, ktoré zabezpečia život detí, aspoň do veku, kým vyrastú. Keď finančne nedokážeme, aspoň im rozvíjať odolnosť, zdravé sebavedomie, sebaúctu. 

Pre dcéry pomáha táto kapitola aj v tom, aby sa na iné rodiny, odkiaľ pochádzajú iné deti (a v budúcnosti ich potenciálny partner) pozerali inak, so záujmom a snahou o pochopenie.  

5. Istota bezpečia (4.kapitola knihy Som skvelé dieťa)

Má naša dcéra možnosť vnímať nás v situáciách, kde sa prejavuje naša odvaha? Napríklad odvaha vyjadriť svoj odlišný názor primerane, odvaha plakať, odvaha odmietnuť to, čo je nám nepríjemné? Ak umožníme, aby to zažila, získame nielen jej úctu, ale jej dáme príklad, že sa to DÁ. Avšak, položme si otázku: žijeme odvážne? Tak, ako žiť chceme? Vytvoriť pocit bezpečia pre dieťa začína vytvorením pocitu bezpečia pre seba. Cítime sa v živote v bezpečí, resp. konáme v súlade s tým, čo v skutočnosti chceme? Ako sa pri nás cítia druhí? Máme ich dôveru, alebo samy sa tápame v neistote? Aby sme podporili dcéru v prežívaní ženskosti, potrebujeme začať u seba. Pocit bezpečia nedáva iba používanie prezervatívu, antikoncepcia, ale hlavne vzťahy s ľuďmi, s ktorými máme dôverný vzťah. A dôverný vzťah by sme mali pestovať aj so sebou. Byť úprimné k sebe. Priznať si to, čo možno druhým nechceme alebo nedokážeme priznať. No pred sebou nezatĺkať, nezľahčovať, ani nezveličovať. Dá sa to naučiť.   

6. Vedomie rovnocennosti (5.kapitola knihy Som skvelé dieťa)

"Nikto nie je viac, ako druhí a nikto nie je menej, ako druhí." Žiadna žena sa nenarodila preto, aby jej úlohou bolo obsluhovanie potrieb muža, na úkor svojich. Aj umeniu lásky je potrebné sa učiť, je skvelé, keď sa to dcéra učí od matky. Ak spozná rôzne jazyky lásky, lepšie pochopí seba aj druhých. Partnerský vzťah s milovanou osobou prispeje k rastu, keď vzťah so sebou máme vyriešený, intenzívny a živý. Podporujúcim príkladom matky je, keď prechováva úctu k sebe aj k mužom. Po rokoch to môže veľmi vplývať na konanie dcéry, keď sa dostane do situácie, v ktorých by mohla byť zneužitá, ale aj keby ona mohla manipulovať druhých svojou ženskosťou. Nemusíš robiť to, čo ti je nepríjemné a spôsobuje bolesť na tele alebo duši. V prvom rade by sme mali podľa toho žiť my, matky. 

7. Vedomie výnimočnosti (6.kapitola knihy Som skvelé dieťa)

Skoro všetky matky snívajú o tom, že ich dcéra si nájde dobrého muža, s kým budú žiť pekný život. Dcéra, ktorá je rodičmi uznávaná a podporovaná, môže veriť, že je výnimočná. A mať v úcte výnimočnosť druhých. Na dobrého životného partnera sa nečaká s preloženými rukami, ale dá sa vedome zvyšovať zdravé sebavedomie dcéry, aby dokázala rozpoznať v druhých to, čo môže viesť k spoločnému rastu. Aby mala v úcte seba a považovala sa za odpoveď na úprimnú túžbu niekoho, tvoriť spoločne skvelý pár. Nielen túžiť po výnimočnom mužovi, alebo sa uspokojiť s tým, že "aspoň nejaký" ju chce, ale na vzťah sa pozerať ako na príležitosť k rastu. My, matky, považujeme sa za výnimočné? Uvedomujeme si dostatočne, že sme výnimočnými osobami v živote svojich detí? K tomu, aby sme boli a aby sme sa cítili ako Superstar, nepotrebujeme si robiť kariéru, ani dosiahnuť obrovskú slávu. Nikto na svete nie je rovnaký, sme jedineční, každý jeden človek. Rodičovstvo samo o sebe nás dáva do pozície, kde svoju výnimočnosť môžeme vnímať aj inak a každý deň. Pre niekoho sme majákom, príkladom, absolútnym stredom vesmíru. Ako by sme neboli teda výnimočné? V knihe Dojčenie slovom aj písmom som písala vetu, ktorá rezonuje mnohými čitateľkami a otvára inú perspektívu rodičovstva:

"...keď sa nám narodila dcérka, vedela som, že v prvom rade mám byť mamou. Nie preto, lebo v mojom živote je na prvom mieste dieťa, ale preto, lebo som na prvom mieste v živote svojho dieťaťa. V role iba ťažko nahraditeľnej."

8. Vlastná hodnota a sebadôvera (7.kapitola knihy Som skvelé dieťa)

Dokážeme odovzdať dcére presné kroky, ktorými posilňuje vedomie svojej hodnoty a buduje zdravé sebavedomie? Poznáme,  používame tie kroky my samy? Priznávame si chyby pred deťmi? Alebo máme dojem, že by sme tým znižovali ich úctu k nám? Môžeme sa porozprávať s dcérami o tom, čo sa nám v detstve nepodarilo a predsa sme vzácnymi dospelými (veríme tomu, že naozaj sme?) Zároveň môžeme trénovať odpustenie sebe, že sme niečo nezvládli, alebo sme nevedeli. Môžeme vnímať, ako sa časom menia naše konverzácie s dcérou. Dôvera v puberte sa nebuduje začiatkom puberty. Ako aj príprava na manželstvo nezačína, keď sa dcéra zasnúbi. Malými krokmi, hlavne prácou na sebe odovzdávame dcéram vzácne a prapotrebné veci, ktoré im pomôžu zodpovedne sa správať a prežiť aj obohacujúci a výživný sexuálny život. Byť skvelou partnerkou, nie iba vysluhovačom prianí, obeťou či ženou, ktorá len tak prežíva. A tiež sa stať skvelou matkou. Akými sa stávame prácou na sebe, postupne, aj my.

Úprimne prajem naše spoločnosti ženy, ktoré si naplno uvedomujú svoju hodnotu, majú v úcte seba aj mužov a žijú vedome, s láskou k sebe, svojmu telu, aj okoliu.

Čo myslíte, aký príbeh by sme rozprávali my, ženy, keby sme tých 7 vecí mali naplnené? Aký príbeh by sme žili?

Čo myslíte, aký príbeh bude rozprávať vaša dcéra, keď jej položia otázku o pár desaťročí?

Láskyplné rodičovstvo zahŕňa aj prípravu dieťaťa na situácie, keď rozhoduje nielen o svojom tele, ale aj o nasledujúcom živote. 

Naše dcéry okrem spoznania antikoncepčných prípravkov a pomôcok potrebujú poznať svoje telo, dušu, svoj príbeh počatia a príchodu na svet, svoju hodnotu. Potrebujú istotu, že sú milované, môžu spraviť chyby a majú právo povedať NIE. A v neposlednom rade, keď predsa ostanú neplánovane tehotné, nemení to našu lásku k nim a aj v ťažkej situácii sa môžu obrátiť na nás. 

Schopnosť ženy povedať NIE, resp. povedať ÁNO spôsobu, ktorý neohrozuje jej život a zdravie a zabraňuje neželanému tehotenstvu je najlepší a najekologickejší spôsob antikoncepcie.

Ak sa chcete vydať po ceste prehĺbenia vzťahu a dôvery s dcérou, s láskou odporúčam ako jednu z možností knižný balík Sebavedomá dcéra.  

S láskou k životu,

Katarína Brňáková

Majiteľka vydavateľstva TOP1 knihy s.r.o.